V súčasnej ruštine je 33 písmen (10 samohlások, 21 spoluhlások a 2 znaky):

• Аа арбуз melón
• Бб банан banán
• Вв волк vlk
• Гг гусь hus
• Дд дом dom
• Ее енот mýval/medvedík čistotný
• Ёё ёж ježko
• Жж жук chrobák
• Зз заяц zajac
• Ии игла ihla
• Йй йогурт jogurt
• Кк кот kocúr
• Лл лук cibuľa
• Мм мышь myš
• Нн ножницы nožnice
• Оо облако oblak
• Пп помидор paradajka
• Рр робот robot
• Сс стул stolička
• Тт топор sekera
• Уу утка kačka
• Фф фонарь reflektor
• Хх хомяк škrečok
• Цц цыплёнок kura
• Чч часы hodiny
• Шш шар guľa
• Щщ щётка kefa
• Ъъ объявление inzerát
• Ыы рыба ryba
• Ьь соль soľ
• Ээ экскаватор rýpadlo
• Юю юбка sukňa
• Яя яблоко jablko

Slová zložená zo slabík. Slabiky sa skladajú z písmen, ktoré označujú samohlásky a spoluhlásky. V jednoslabičných slovách znejú prízvučné samohlásky tak, ako sa nazývajú v abecede.

Prízvuk je zdôraznenie hlásky alebo celého slova väčšou silou hlasu. V učebniciach a slovníkoch sa v zložených slovách označujú prízvuky špeciálnym znakom, ktorý je umestnený nad hláskou. V jednoslovných výrazoch sa prízvuk neoznačuje.

Slabika pod prízvukom sa nazýva prízvučná a vyslovuje sa s väčšou silou než ostatné slabiky v slove. Slabiky za prízvučnou slabikou sa vyslovujú slabšie a krátko. V týchto slabikách hlásky [а] a [о] znejú nevýrazne, ako veľmi krátka hláska [а].

V ruštine má prízvuk niekoľko funkcií. Jedna z nich je funkcia odlíšenia zmyslov, čiže prízvuk pomáha rozlišovať význam slov.

V ruštine existujú slová, ktoré sa rovnako píšu, ale inak sa vyslovujú (najčastejšiou príčinou tohto javu je prízvuk). Tieto slová sa označujú ako homografy:

V ruštine sa niektoré písmená vyslovujú inak ako sa píšu. Je to spôsobené zákonmi fonetiky. Zmena zvukov v neprízvučnej pozícii sa nazýva redukcia.

V prízvučných slabikách označujú písmená а a о zvuky [а] a [о]:

V slabikách pred prízvučnou slabikou a na úplnom začiatku slova bez prízvuku označujú písmená а a о zvuk, ktorý znie ako krátky zvuk [а]:

V slabikách po prízvučnej slabike označujú písmená а a о zvuk, ktorý znie nejasne, ako veľmi krátky zvuk [а]:

Na začiatku slova sa neprízvučná samohláska О vyslovuje ako zvuk [а]:

V ruštine rozlišujeme znelé (s tónom - zvukom) a neznelé spoluhlásky (len so šumom). 12 z nich tvorí pár znelých/neznelých.

Párové znelé spoluhlásky sa na konci slov vyslovujú ako im odpovedajúce neznelé.

Párové znelé spoluhlásky, ktoré sú uprostred slova pred neznelými spoluhláskami, strácajú svoju zvučnosť, teda vyslovujú sa ako ich párové neznelé spoluhlásky.

Neznelé párové spoluhlásky, ktoré sú uprostred slova pred znelými spoluhláskami, získavajú zvučnosť, teda vyslovujú sa ako ich párové znelé spoluhlásky.

Predložka в, pokiaľ sa nachádza pred slovom začínajúcim na neznelú spoluhlásku, sa stáva neznelou a vyslovuje sa ako [ф]:

Predložka с, pokiaľ sa nachádza pred slovom začínajúcim na znelú spoluhlásku (s výnimkou в), sa stáva znelou a vyslovuje sa ako з:

Koncovky zvratných slovies ться nebo тся vyslovujeme ako [ца]:

Koncovky –ого / -его v ukazovacích zámenách a prídavných menách čítame ako [ова] / [аво] / [ава] - [ева]:

Hlásky е, ё, ю, я sa nazývajú jotované, lebo pri výslovnosti ich názvu počujeme 2 zvuky spojené s [й]:

Avšak v slovách po spoluhláskach s prízvukom označuje základný zvuk:

V neprízvučnej pozícii v prvej slabike pred prízvukom označujúci písmená е a я zvuk blízky k и [и^э] {4}.

Písmená е, ё, ю, я, písmeno и a písmeno ь (mäkký znak), ktoré neoznačujú žiadnu hlásku a slúžia iba k tomu, aby označili mäkkú výslovnosť, ukazujú, že spoluhláska pred nimi sa vyslovuje ako mäkká, napr.: [д'] / [d'], [т'] / [t'], [м'] / [m'], [н'] / [n'], atď.

Písmená е, ё, ю, я sa môžu nachádzať v slovách na mieste:

1. po spoluhláskach
2. na začiatku slova (prízvučného alebo neprízvučného),
3. po samohláskach (prízvučných alebo neprízvučných),
4. po mäkkom ( ь ) a tvrdom znaku (ъ).

Na začiatku slova po samohláskach a po tvrdom (ъ) a mäkkom (ь) písmene е, ё, ю, я s prízvukom, označujú dve hlásky, po ktorej sa svojou výslovnosťou blížia daným hláskam na začiatku niektorých slov v angličtine.

Na začiatku slova v neprízvučnej pozícii označujú písmená е a я zvuk blízky ku kombinácii й a и [йи^э] {5}.

Po deliacom tvrdom (ъ) a deliacom mäkkom (ь) znaku písmená е, ё, ю, я označujú dve hlásky. Deliaci mäkký znak sa píše uprostred slova a nikdy sa nepíše po predponách. Tento znak sa môže tiež písať pred и, potom písmeno čítame ako [йи] nebo [yi]:

Deliace ъ sa píšu v slovách iba po predponách, ktoré sú zakončené spoluhláskou pred koreňom slova, ktoré začína na е, ё, ю, я. Tu patria zložené slová z prvej časti двух-, трёх-, четырёх-, сверх-, меж-:

V slovách býva písmeno ё vždy prízvučné.

Písmeno Ж - [ж] / [zh], [g], [j], [ʒ] označuje hlásku, ktorú počujeme v anglickom slove garage ['gærɑ:ʒ].

Po písmenách ж, ш, ц sa vždy píše písmeno и, vyslovuje sa však tvrdo.

Ruská hláska [и] sa podobá anglickej hláske [i:] v slove cheese [tʃiːz]. Aby sme vyslovili hlásku [и], musíme jazyk smerovať dopredu a dotknúť sa jeho špičkou dolných zubov. Počas vyslovovania [и] pomáha, pokiaľ sa usmejeme. Spoluhláska pred {5} sa číta mäkko.

Písmeno Й, й označuje hlásku, ktorá sa podobá anglickej hláske na začiatku slova York [jɔːk] alebo yoghurt [ˈjoʊɡr̩t]{/p. Toto písmeno je v ruských slovách vždy uprostred slova po samohláske alebo na konci slova ( мой (= môj) , май (= máj) , майка (= tričko) , v prebratých slovách je najčastejšie buď na začiatku alebo uprostred slova ( йод (= jód) , йогурт (= jogurt) , майор (= major) ).

Slovo вот (= aha) v ruských vetách býva väčšinou na začiatku vety a má význam "tu je, tu vidíte". Slovo вот (= aha) sa vždy vyslovuje s вот.

Zámeno он (= on) a spojka но (= no) sa vždy vyslovujú s [о], aj keď na ne nepadá prízvuk vo vete.

Písmeno ы označuje zvuk [ы]. Nikdy sa nepíše na začiatku slova.

Pri vyslovovaní tejto hlásky celý jazyk stiahneme dozadu a napneme zadnú časť jazyka. Špička jazyka sa už nedotýka dolných zubov, ako pri vyslovovaní hlásky [и], ale smeruje dozadu. Pery sú viac zatvorené, než pri vyslovovaní hlásky [и] a počas vyslovovania [ы] sa už neusmievame. Najjednoduchším cvičením, ktoré nám pomôže s vyslovovaním ruskej hlásky [ы] je dať si medzi zuby ceruzku. Dajte si ceruzku medzi zuby a snažte sa vysloviť [и]. A teraz skúste vysloviť rovnakú hlásku, bez toho, aby ste sa dotkli ceruzky jazykom. Získame [ы]. Zapamätajte si to a zopakujte bez ceruzky. Pred hláskou ы sa spoluhláska vždy vyslovuje ako tvrdá.

Písmeno ц - [ц] / [ts] / [tz] označuje hlásku, podobnú hláske, ktorú počujeme na začiatku anglického slova tsunami [tsu:'na:mi].

Písmeno ц, ж, ш se vždy píše písmeno и, s výnimkou niekoľkých slov, v ktorých sa po písmene ц píše ы:

Písmeno ч označuje hlásku [tʃ], ktorá sa podobá hláske na začiatku anglického slova cheese [tʃi:z] alebo mena Charley [tʃa:li].

Písmeno ч vždy označuje mäkkú hlásku. Podľa pravidiel sa po ч vždy píše а a у, nikdy nie я a ю (s výnimkou niekoľkých slov).

Kombinácia ч so spoluhláskou dáva rôzne zvuky.

Zvuk označovaný písmenom щ sa vyslovuje ako dlhé mäkké ш [ш’:] / [ʃ’:] / [shсh].

Písmeno щ, rovnako ako písmeno ч, označuje vždy mäkkú hlásku. Podľa pravidiel sa po nich vždy píše а a у, nikdy nie я a ю (s výnimkou niekoľkých slov).

Písmeno э sa najčastejšie píše na začiatku prebratých a niektorých ruských slov: это (= toto) , эта (= táto) , этот (= tento) , Эмма (= Emma) .

Ukazovacie zámená это (= toto) , эта (= táto) , этот (= tento) , та (= akési) , тот (= ten) , то (= niekto) a pod. slúži k označeniu daného predmetu, vlastnosti, počtu atď medzi inými predmetmi, vlastnosťami atď. Keď ukazujeme na predmet, hovoríme: «Это …» . Tieto zámená tiež vyjadrujú ďalšie informácie o objekte, napr. jeho rod alebo číslo a pod.

V ruštine sa vyskytujú slová, ktoré sa zhodujú spôsobom písania a výslovnosti, ale ktoré majú rôzne významy. Takéto slová sa nazývajú homonymá:

V ruskom jazyku sa objavujú homoformy, ide o slová, ktoré rovnako znejú iba v niektorých gramatických formách, ale často to sú iné slovné druhy:

V ruštine sa rozlišuje päť základných typov intonačných konštrukcií (IK): IK-1, IK-2, IK-3, IK-4, IK-5.

Vo všetkých typoch IK môžeme oddeliť tri časti: prízvučnú, predprízvučnú a poprízvučnú.

Prízvučná časť na jednej slabike je stred intonačnej konštrukcie (IK), pretože tu dochádza k významnej zmene zvuku. Časti pred a za prízvukom môžu byť rôzne dlhé alebo môžu vo vete chýbať.

IK 1 je typické pre vety oznamovacie v neutrálnych vetách. Pre IK 1 je charakteristické zníženie tónu na prízvučnej časti vety. Toto zníženie môže byť náhle alebo mierne. Časť predchádzajúca prízvučnej časti rečník vyslovuje neutrálnym stredným tónom. Jadro IK 1 sa vždy nachádza na slove, ktoré vyjadruje príjemcovi neznámu časť výpovede.

Napríklad veta Таня пишет письмо. (= Táňa píše list.) sa dá prečítať rôzne:

IK 2 je typická pre opytovacie vety s opytovacím slovom ( кто (= kto) , что (= čo) , где (= kde) , куда (= kam) , откуда (= odkiaľ) , почему (= prečo) , зачем (= prečo) atď.). Jadro IK 2 sa obyčajne nachádza sa opytovacom slove alebo na slove, ktoré upresňuje to, na čo sa hovoriaci pýta. Časť predchádzajúca prízvučnej časti sa pri IK 2 vyslovuje stredným tónom alebo mierne zvýšeným hlasom. Prízvučná časť sa obyčajne vyslovuje mierne zvýšeným tónom a s mierne zvýšeným dôrazom na slovný prízvuk. V časti nasledujúcej po prízvučnej časti sa tón znižuje, rovnako ako u IK 1.

Napríklad vetu Кому ты пишешь? (= Komu píšeš?) je množné číslo ako:

IK 3 je charakteristická pre opytovaciu vetu bez opytovacieho slova. Prízvučná časť začína vyšším tónom než časť predchádzajúca prízvučnej časti a zvyšuje sa s každou slabikou. V časti po prízvučnej časti sa tón znižuje nižšie než stredná úroveň, zvýšenie tónu tu nie je prípustné. V opytovacích vetách bez opytovacieho slova jadro IK vždy spresňuje to, na čo sa pýtame.

Napríklad veta Таня пишет письмо? (= Táňa píše list?) sa dá prečítať:

IK 4 je charakteristická pre neúplnú opytovaciu vetu so stupňovacou spojkou а ( А вы? (= A vy?) , А Светлана? (= A Svetlana?) , А дети? (= A deti?) ). Časť predchádzajúca prízvučnej časti má stredný tón, občas s miernym znížením, hlavne pred prízvučkou častou (jadrom IK). Pokiaľ je prízvučná časť na konci, tón začína nižšie ako stredná úroveň a zvyšuje sa s každou slabikou. Pokiaľ IK 4 obsahuje časť po prízvučnej časti, potom sa prízvučná časť vyslovuje so sníženým tónom a časť po nej vyrovnaným zvyšovaním tónu. Prízvučná a posledná neprízvučná hláska môže byť roztiahnutá.

Napríklad:

Napríklad:

IK 5 je charakteristická pre hodnotiace vety so zámenom a zámennými príslovkami. Časť predchádzajúca prízvučnej časti sa pri IK 5 vyslovuje v tone strednej úrovne. Táto časť je väčšinou krátka, pretože intonačné jadro sa spravidla nachádza na zámene alebo na zámennej príslovke. V prízvučnej časti sa tón zvyšuje nad strednú úroveň, podobne ako pri IK 2, sa hlavný člen predlžuje. Zvýšený tón je aj na časti za intonačným jadrom. Na poslednom slove sa tón znižuje pod strednú úroveň. Rýchlosť reči pri IK 5 môže byť spomalená.

Napríklad: